Čiune Sugihara - Život zabudnutého záchrancu

Čiune Sugihara (1900 - †1986) (Chiune Sugihara)



Základné informácie:

Národnosť: Japonská
Kto to bol: Japonský záchranca židov
Ako pomáhal: Vypisoval ručne tranzitné víza židom, aby mohli cestovať cez územie Japonska
Kedy žil: 1900 - †1986 (dožil sa 86 rokov)
Kde pôsobil: Mesto Kaunas (Litva)




Život zabudnutého záchrancu



Čiune Sugihara sa narodil 1. januára v roku 1900 v Mino. Narodil sa rodičom Yoshimi Sugihara, otec strednej vrstvy, a matke vyššej strednej vrstvy Yatsu Sugihara. Keď sa Čiune Sugihara narodil, jeho otec pracoval ako úradník v daňovom úrade v meste Kozuchi, kde jeho rodina žila vo vypožičanom budhistickom chráme. Bol druhým narodeným synom medzi piatimi chlapcami a jedným dievčaťom.



Ťažký kočovný život "Japonského Shindlera"



Neskôr sa Čiune Sugihara a jeho rodina presťahovali do pobočky daňového úradu kde pracoval jeho otec. V roku 1903 sa presťahovali do dediny Asahi v Niu-gun. Následne v 1904 sa presťahovali do mesta Yokkaichi. V roku 1905 dlhšiu dobu strávili v meste Nakatsu. 2 apríla v roku 1906 Čiune Sugihara nastúpil do základnej školy v Nakatsu. 31 marca o rok neskôr bol preložený do základnej školy v Kuwane. V decembri v ten istý rok bol znova preložený do základnej školy v meste Nagoya. Môžeme povedať, že si žili naozaj pestrý kočovný život.


V roku 1912 ukončil základnú školu s najvyšším vyznamenaním a nastúpil na strednú školu. Po skončení strednej školy jeho otec chcel aby sa Čuine stal lekárom. Hoci bol aj na príjmacích testoch, tak na test napísal len meno a priezvisko a neprešiel. Nakoniec bol prijatý na Wasedskú univerzitu v roku 1918, kde sa špecializoval na anglický jazyk. V tom čase vstúpil do Yuai Gakusha, kresťanského bratstva aby si zdokonalil svoju angličtinu.


V roku 1919 urobil veľmi dôležitú štipendijnú skúšku ministerstva zahraničných vecí. Od roku 1920 do roku 1922 pôsobil v cisárskej armáde ako druhý poručík. V roku 1922 rezignoval zo svojej funkcie a zložil jazykovú skúšku ministerstva zahraničia. O rok neskôr zložil Ruskú skúšku s vyznamením. Japonské ministerstvo zahraničných veci ho prijalo a pridelilo ho do činského Charbin, kde študoval ruský a nemecký jazyk. Neskôr sa stal expertom na ruské záležitosti.





Manchurský úrad zahraničia



Čiune Sugihara slúžil Manchurskému úradu zahraničia, kde bol prítomný pri niekoľkých rokovaniach so sovietskym zväzom týkajúcich sa severnej manchúrskej železnice.

Počas jeho pridelenia do Charbin sa spoznal a zosobášil s jeho prvou manželkou Klaudia Semionovna Apollonova a konvertoval na kresťanstvo (ruská pravoslávna cirkev) kde prijal krstné meno Sergei Pavlovich. V roku 1935 sa stali v jeho živote dve význačné veci, vzdal sa funkcie námenstníka ministra zahraničných veci v meste Manchúrií a rozviedol sa so svojou ženou.


Po roku 1935 sa vrátil do Japonska kde sa zosobášil s jeho druhou manželku Yukiko s ktorou mal štyroch synov (Hiroki, Nobuki, Chiaki, Haruki). Od roku 2010 je Nobuki ich jediný syn, ktorý žije a ktorý reprezentuje rodinu Čiune Sugihara.

Najväčšie uznanie dostal ako japonský diplomat, vicekonzul v Litve v roku 1939 – 1940, kde pridelovaľ víza do Japonska židovským utečencom z krajín obsadených nacistickým Nemeckom.

Ani by ste neverili koľko jeden človek dokáže urobiť pre svet, a predsa zostane zabudnutý. Tento japonský hrdina zachránil niekoľko tisícok litovských a poľských židov pred holokaustom. Čiune Sugihara v roku 1939 obdržal miesto vicekonzuláta v litovskom Kaunase. To však netušil, že o niekoľko mesiacov v Európe vypukne jeden z najväčších krvavých konfliktov v dejinách ľudstva. Sugira počas druhej svetovej vojny pomohol približne 6000 židom utiecť z Európy, a to tak že im vytvoril tranzitné víza aby mohli cestovať cez územie Japónska.


Odvážny Čiune Sugihara týmto šľachetným činom obetoval nie len svoju karieru ale aj bezpečnosť svojej milovanej rodiny. V 1940 sa Litva ocitla pod okupáciou sovietska. Židia z Litvy a utečenci z Poľska sa snažili nájsť beznečné útočisko. Čunie Sugihara a diplomat Jan Zwartendijk sa rozhodli, že im pomôžu a nájdu únikovú cestu pred holokaustom. Žiadosť o vydanie tranzitných víz mu však vždy zamietli v Japonsku. Nebola žiadna šanca aby mu tento čin prešiel, pretože to bolo protizákonné. Čunie však vedel, že ak židia zostanú na území Litvy budú čeliť útrapám či dokonca ich neminie holokaust. Rozhodol sa, že tranzitné víza bude vydávať sám ručne.





Príbeh o hrdinovi, ktorý ručne vydal niekoľko tisícok tranzitných víz do Japonska



Čunie Sugihara bol 100% rozhodnutý, že musí pomôcť židovským občanom. Nechcel aby židov stretol krvilačný osud. Bolo mu jedno či kvôli takejto zrade voči nadriadeným stratí svoje zamestnanie. Avšak nemal veľa času, a preto sa rozhodol konať ihneď. V priebehu 6 týždnov vypísal ručne najmenej 2 000 tranzitných víz, podľa niektorých historikov to bolo dokonca aj okolo 6 000. (žial doteraz sa to nevie 100%-ne potrvdiť).


V septembri sa musel s ďalšími zamestnancami konzulátu vrátiť do Japonska. Podľa nájdeného listu The Independent Sugihara písal tranzitné víza dokonca aj vo vlaku na stanici, odkiaľ ich hádzal z okna vlaku do davu židom. Niekoľko tisícok židovských ľudí si práve vďaka Sugiharovi zachránilo svoj život V roku 1941 Nemecko vtrhlo na územie Litvy a začalo deportovať židov do koncentračných táborov. Bolo vyvraždených približne 95% židovskej populácie v Litve. V Máji nacisti zaútočili na mesto Kaunas a vyzabíjali skoro 4000 židovských občanov.


Čunie Sugihara bol počas vojny preložený do Berlína, neskôr ho preložili ešte do iných európskych miest. Po skončení vojny bol prepustený, bolo to hlavne kvôli neposlúchnutým príkazom od svojich nadriadených. Od tých čias to Sugihara nemal jednoduché, dobrú prácu si už žial nemohol nájsť. A to všetko preto, pretože pomáhal zachraňovať životy.


Až v 60 rokoch sa snažil jeden žid nájsť japonského záchrancu, ten príbeh o záchrane židov pred holokaustom vyrozprával, príbeh mal veľmi pozitívny dopad pre Čunieho Sugiharu. V roku 1985 dostal uznanie a obdržal titul “Spravodlivý medzi národmi.” Titul mu udelilo múzeum holokaustu v Izraeli. Rovnako aj japonská vláda sa pred jeho smrťou ospravedlnila a poďakovala mu za jeho statočný čin.